Nedávno som dostala užitočnú lekciu o tom, ako prejaviť empatiu, keď dieťa plače. A ako už isto tušíte, najlepšie lekcie pre rodinnú terapeutku prináša vlastná rodina 🙂

Môj syn Jurko ochorel. Nič vážne, len soplíky a kašeľ, ale s mužom sme sa rozhodli nechať ho doma preliečiť sa. Lenže tento týždeň mali mať v škôlke karneval. Teší sa už týždeň – chce byť batman. Problém bol pomaly na ceste.

Večer, keď som si k nemu líhala do postele, že mu prečítam rozprávku, som  mu trochu nepremyslene povedala, že asi ten karneval zmešká. Načasovanie nemohlo byť horšie – chcela som predsa aby spal. Namiesto toho plač.

Najprv som sa snažila vysvetliť mu , že ten karneval nie je ešte zajtra, že ak sa dobre prelieči, možno ho ešte predsa len stihne. Sama tomu síce neverím, ale skúšam to. Aspoň bude zajtra spolupracovať pri mojich liečebných nápadoch a postupoch. Ale do kelu! Sama som takéto metódy obalamucovania detí nemala ako dieťa rada a tu ma máš – je to prvá vec, ktorá mi napadne a ktorú skúsim.

Empatia je byť s človekom tam, kde je on sám – nesnaž sa mu jeho smútok zobrať, potlačiť. Len s ním buď.

Potom si spomeniem – uznaj mu emócie, huráááá. Tak zo seba chŕlim “ty si smutný, že? Si smutný, že nepôjdeš na karneval” (v hlave mi stále ide moja misia – hlavne aby prestal plakať, chcem ho upokojiť, nech už konečne spí). Stále to nefunguje. Stále srdcervúco plače, pomaly ma chytajú nervy, že ja tu všetko možné skúšam a on…

A potom mi to došlo. Empatia je byť s človekom tam kde je – nesnaž sa mu jeho smútok zobrať, potlačiť, len s ním buď. Keď chcete niekoho, kto prežíva niečo ťažké naozaj podporiť, buďte s ním tam, kde je on – v jeho smútku, bolesti.

Autor: Allison Bleier

A tak v hlave opúšťam všetky moje plány, očakávania a len vnímam, čo ten môj syn asi prežíva. V sebe hľadám ten pocit, ako je asi mne, keď sa na niečo veľmi teším a potom mi to nevyjde.  A vtedy to prišlo – ako mávnutím čarovného prútika sa môj syn, ktorý ešte pred chvíľkou neutíšiteľne plakal, úplne ukľudnil. Len tak. Sám od seba. Nepotreboval nič počuť. Stačilo sa napojiť na neho a byť tam s ním, nie so svojimi plánmi o rýchlom uspávaní.

Presne ako v krátkom videu o empatii od americkej autorky Brene Brown

Opýtala som sa ho, či chce objať – chcel.

Opýtala som sa, či je pripravený na rozprávku – bol.

Tak náš večerný rituál mohol pokračovať ďalej. Rozprávka na dobrú noc a spať.